Ujo Bakuľa

Zaujímavé bolo sledovať televíziu Markíza počas horúceho volebného večera. To, že pravicové strany zrejme predbehnú „smerákov“ a ich parťákov bolo viditeľné hlavne pri prvých odhadoch.

Zlaťa Puškárová (ako nezávislá a objektívna novinárka) sa krásne cerila do kamery, tá radosť z nej priam sršala. Vtedy som si povedal, že je to normálne, nie je to až taká profíčka, jej „občianska“ radosť, že zvíťazila pravica, je väčšia než jej schopnosť ovládať sa. Nič sa nedeje, teší sa.

Všimol som si však aj iné náznaky. Bolo úplne zrejmé, že redakcia spravodajstva a publicistiky v Markíze má z výsledkov volieb úprimnú radosť. To ma zarážalo trochu viac. Aby ste ma pochopili – to, že to dávali najavo v spravodajstve ma zarážalo.

Dnes, keď sa prvýkrát stretol nový parlament, bola už hlavná spravodajská relácia o siedmej večer plná nielen radosti, ale aj irónie a škodoradosti.

Upresním. Najprv záber na Fica a jeho „sľubujem“ pred celým parlamentom. K tomu komentár absolútne ironizujúci jeho poslanecký sľub.

Neskôr záber na novozvoleného predsedu parlamentu pána Sulíka, ako sa v svojej novej úlohe a na novej stoličke rozkošne hrá so zvoncom a odzváňa prvej schôdzi. Usmieva sa – tento záber mu dáva naozaj ľudskosť, dokonca chlapčenskosť.

Pokračovali „pohoďákom Bugárom“ (hoci mne sa takým aj javí), ktorého nie a nie usadiť.

Neobhajujem Fica, nech si naň kydajú.

Ale žurnalistika, či už televízna alebo „printová“, ponúka more subjektívnych žánrov, pri ktorých je miera subjektívneho názoru novinára prípustná, ba až žiadúca. Sú aj žánre na pomedzí subjektivity a objektivity, ktoré dobrý a skúsený (a nezabudnime – slušný) redaktor využije, aby ironizoval, pranieroval, subjektivizoval.

Správa však do tejto kategórie nespadá. Politické spravodajstvo má byť objektívne a vyvážené a – bez emócií.

Ak sa však subjektívne pocity dostávajú do (podľa spotu v samotnej Markíze) najsledovanejšieho a najlepšieho spravodajstva v krajine, mám právo pýtať sa – je to správne?

Na záver: „Vlastní pohled na věc nemá ve zprávě co dělat. Jedním z nejduležitejších přikázání seriózní žurnalistiky je oddělovat od sebe zprávu a komentář (tedy nejenom o pouhé podáni informace o nějaké skutočnosti, ale vyjadřování vlastního názoru a mínění, například formou citově zabarvených slov.“ (Žurnalistika, prof. Dr. Stephan Russ-Mohl, 2003, str.54)