Ujo Bakuľa

Mladý zúrivý muž povedal: „Nie len pravicová vláda, ani Ficovi voliči nechcú Grécku požičať, tak to nezvaľujte na nás, čo sme volili pravicu!“

V okamžiku som mal vo svojej hlave vír argumentov, faktov a udalostí, ktoré sprevádzajú tému pôžičky už od jej začiatku. Všetky boli ťažké, zamysleniahodné a overené.

Mladý muž argumentoval tým, že chudobní predsa nemôžu požičiavať bohatým, že keď to urobili ostatní, my sa opičiť nemusíme.

Nuž, ani do práce nechodím preto, že to robia ostatní. A tiež sa mi tam nejako extra nechce. Je to povinnosť, s tým som vstúpil do hry zvanej život. Nemal som pri narodení na ruke eso vo forme miliónov korún na konte. Ako každý iný, aj ja musím pracovať. Aj ja si musím vybrať hypotéku, aj ja musím platiť drahý paušál jednému z našich „skvelých“ operátorov, aj ja mám povinnosti. Už len preto, že ak by som povinnosti nemal, považovali by ma za nikoho. (Ruku na srdce, to je pohľad mnohých ľudí napríklad na bezdomovcov, ktorí niekedy aj dobrovoľne berú život na ulici – bez strechy, ale slobodný.)

Slovensko vstúpilo do hry zvanej Európska únia. Za vlády (aj) SDKÚ. Veľa „pravičiarov“ to bralo ako výhru, ako správny smer. Poznali sme vtedy pravidlá? Vedel pán Dzurinda či Mikloš, že v Únii máme práva, ale aj povinnosti? Vedeli, že sa na nás budú pozerať ako na seberovných, len ak sa tak budem správať?

Aj Slovensko musí „chodiť do práce“, občas sa strčiť do zadku svojmu hroznému šéfovi, platiť operátorov či hypotéku. Slovensko sa tak ako ja nenarodilo s esom v rukáve. Teraz má Slovensko dve možnosti: buď bude ako bežný občan držať krok a požičia, alebo si kúpi za ušetrené peniažky fľašu čuča a bezstarostne si sadne na kraj chodníka.

Mám pocit, že pôžička Grécku vôbec nie je o tom, či chceme, alebo nie. Nikto nás, samozrejme, nenúti, ale – nebudú na nás pozerať ako na tých, čo sedia s vínom pri chodníku?

Záverom: Slovenský podiel na gréckom balíku mal predstavovať asi percento z 80 miliárd, teda asi 800 miliónov. Zo spoločnej únijnej pokladnice ale Slovensko peniaze pred svojím pristúpením k EÚ aj po ňom čerpalo a ako čistý príjemca v roku 2008 dostalo 725 miliónov eur.

Môj tip: požičať, hoci aj nie naraz, ale dokričať sa kontroly, varovať, hulákať, dožadovať sa trestu pre nezodpovedných (napríklad, že EÚ na problém neprišla skôr, dať postrieľať ľudí v kontrolných orgánoch a pod.), vyjednávať…nedať sa lacno. Radičová sa o to pokúsila, ale bolo to slabučké, nebola dosť „hustá“.