Ujo Bakuľa

Tento text bude neučesaný, nehĺbavý, ale priamy. Tak to teraz cítim. Ak to, vážený čitateľ, budeš považovať za beznádejný výkrik stredoeurópana v stave chabej nádeje, nech.

Ešte jedno upozornenie – v titulku je naschvál slovo krajina, pretože slovo štát sa na pomenovanie Slovenska v tomto kontexte pre mňa nehodí.

Takže…v akej krajine to vlastne žijeme?

– Na ulici sedí v zaparkovanom aute mladý pár pred svadbou. Okolo nich sa rútia dve autá. Z jedného trčí hlaveň samopalu a kropí unikajúce auto. Nevinní ľudia na kraji cesty sú zasiahnutí, mladý muž umiera. Strelci? Bez trestu.

– V obchodnom dome pod mojimi oknami sledujem každé ráno dôchodcov, ktorí celý život pracovali. Aj teraz pracujú – denno-denne vyberajú kontajner mäsiarne, zvyšky mäkkých salám, odrezky klobás. Skúšam sa im pozrieť do očí. Uhýbajú pohľadom, hanbia sa.

– V našej základnej škole dvaja chalani vyvrátili vozíčkara, spolužiaka. Jeden z nich mu poskákal po vozíku. Zranenia? Pár škrabancov. Tie na ruke sa zahoja rýchlo. A tie na duši…? Keďže otec je sponzor školy i futbalového klubu, trest je mierny. Veď jeho syn to už určite neurobí…

– Bežne volíme zlodejov. V našich mestských častiach, v obciach, do parlamentu, do vlády. Niekto povie, že sa nám to len zdá, že nie každý z nich má za ušami. Chcel som to zmeniť, nechal som sa ukecať, kandidoval som. Výsledok? Všetci okolo mňa naozaj mali za ušami! Urobil som chybu, že som im nepolámal ruky, keď som sa s nimi lúčil.

– Mladí utekajú už roky za prácou von. Rodiny sú rozdelené, matky vychovávajú deti samé.

– Ozdravili a sprivatizovali sme banky. Teraz platím za to, že tam vložím peniaze, za to, že ich vyberiem, za to, že tam vôbec sú. Nespomínam svoju hypotéku, ktorú extrémne preplatíme. Banku budeme niekoľko rokov dotovať. Nechcem mať účet, ale ako mám bez neho žiť?

– Nebankové „pôžičkárne“ vám poskytnú 200 eur. Nestihnete zaplatiť raz a bežne od vás budú vymáhať 200 násobok. Väčšinou od starých ľudí bez finančnej gramotnosti, ktorým celú pravdu nepovedali a vopred ich brali ako ľahkú korisť.

– Študenta s pol gramom marihuany dajú do cely predbežného zadržania, neskôr do väzby. Mafiáni, ktorí prenesú tony trávy, kilá koksu a heroínu zo zahraničia alebo ich vyprodukujú tu, sponzorujú vládne strany a „kávičkujú“ s policajnými šéfmi.

– Chlapcov, ktorí oblepili Svätopluka, nechá Sulík beztrestne ísť. Mne za „odstrelený“ ohorok naparili 20 eur pokuty.

– Na holohlavých „fanúšikov“ futbalu z Trnavy a Bratislavy dá štát státisíce eur. Za jeden zápas, kde si títo idioti dokážu, kto je lepší, platíme my.

– Na detskej onkológii spadne sestričke na zem tabletka. Zodvihne ju a dá pacientovi. Prečo? Treba šetriť, nebolo by na futbal.

– Politici sa obviňujú, kto z nich bol komunistom. Prečo nehovoria o tom, že sami budujú systém kást? Že oni sú jednou z najvyšších?

– Sú deti, ktoré sú vďačné za krajec chleba. Pritom niektorí ich spolužiaci majú problém do svojej izby vpratať hracie konzoly, počítače, mobily a hračky.

Dnes mi nezávisle od seba dve dámy s takmer 9 krížikmi na chrbte povedali toto: „Mám pocit, že svet sa čím viac podobá tomu z roku 1930. Chodili sme prať a upratovať k boháčom. Tí nám niečo dali zjesť, niekedy i staršie šaty. Ich deťom sme závideli, mohli sa hrať. Keď vtedy boháč zbil či zmrzačil chudobného, nič sa mu nestalo.“

Na záver sa autorovi uľavilo….čo iné mu ostáva?