„Som tu a som drahý.“ Naozaj výstižné.
Igor Matovič, obyčajný človek očami prezidenta republiky. Priznám sa, od pána prezidenta som podobné trefné zhrnutie ani nečakal.
Viacerí o Igorovi Matovičovi ani nepočuli. Mnohých ani nezaujal. To, že sa štyria členovia občianskeho združenia Obyčajní ľudia prekrúžkovali na kandidátke SAS až do parlamentu je naozaj úspech – zrejme len pre nich štyroch, predpokladám. Ale je to asi tak všetko.
Ja Igora Matoviča vnímam cez jeho periodikum – inzertné noviny Košicko. Vždy som sa tešil, kedy mi dôjdu do schránky. Veď prečítať si žlčovité, zlostné a miestami vulgárne a plačlivé názory pána Matoviča na Fica, SMER a celú koalíciu bolo pre mňa zábavou. Čudoval som sa, ako môže niekto v „novinách“ (musel som to dať do úvodzoviek…) takto jednostranne prezentovať svoj názor. Nikdy som sa tam ale nedočítal o žiadnych riešeniach, nepresvedčil ma o schopnosti čokoľvek zmeniť. Ak by sa mal stretnúť s Ficom zoči-voči napríklad s čakanom v ruke, som si istý, že ho zabije. Dokonca pár krát kritizoval aj Dzurindu, označoval ho za čosi ako menšieho zlodeja a podobne. Vždy ma dokázal prekvapiť, to najväčšie a najefektnejšie číslo si však nechal na čas po voľbách, po zistení, že je v parlamente.
Podľa mňa by to z jeho strany mohla byť ponuka. „Áno, stojím toľko a toľko.“ Veď pred štyrmi rokmi sa u nás poslanci ešte kupovali, že? Alebo to malo znamenať „nič sa nezmenilo“? Alebo to bol pokus o zviditeľnenie sa?
Jednoducho, podľa mňa je v parlamente opäť človek, ktorému sa nedá veriť. Alebo dá – asi tak, ako taxikárovi, ktorý vypovedá vo veci vraždy prostitútky, ako „štbákovi“, ktorý hovorí, že on si iba privyrábal a na ľudí „bonzoval“ nepoužiteľné informácie. Alebo asi ako ktorémukoľvek „ľavému“ či „pravému“ politikovi. Nuž, vítam vás v hre, pán Matovič.